(8.5.1828-24.12.1898)

Jozef Anton Makhluf sa narodil v roku 1828 v Beka Kafra v severnom Libanone. Vyrastal v opravdivej kresťanskej rodine, kde získal veľkú záľubu v modlitbe. Navštevoval aj svojich strýkov – eremitov, kde sa sám nadchol pre takýto život. V roku 1851 odišiel z rodičovského domu do kláštora Panny Márie, kde strávil svoj prvý rok ako mních. Potom odišiel do opátstva sv. Marona v Annayi k maronitom, kde prijal meno Sarbel (Charbel), meno mučeníka z druhého storočia. 1.11.1853 zložil sľuby a potom pokračoval v teologických štúdiách v opátstve sv. Kobriana a Justíny v Kfifane (Batroun). Za kňaza bol vysvätený 23. júla 1859 v Bkerky. Šestnásť rokov žil v Annayi v opátstve sv. Marona. V roku 1875 sa rozhodol pre život v pustovni sv. Petra a Pavla, ktorá tiež patrila do opátstva. Viedol život plný modlitby a vzdávania vďaky. Svoju pustovňu opúšťal len veľmi zriedkavo. Ako pustovník žil dvadsaťtri rokov. 16. decembra 1898 ho počas slávenia sv. omše zachvátila zákerná choroba, ktorej podľahol na Štedrý večer toho istého roku. Pochovaný bol na cintoríne opátstva.

O pár mesiacov neskôr bolo vidieť okolo hrobu oslňujúce svetlo. Z jeho mŕtveho tela vytekal pot a krv. Kvôli tomu urobili pre jeho pozostatky špeciálnu rakvu. Zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili. Na jeho príhovor pútnici obdržali mnoho milostí, stali sa tam zázraky uzdravenia. Proces beatifikácie a kanonizácie sa začal v roku 1925. Keď v roku 1950 za prítomnosti doktorov a špecialistov otvorili jeho hrob, počet uzdravení sa mnohonásobne zvýšil. Pútnici rozličných vyznaní stáli v zástupoch, len aby sa mohli dostať k jeho pozostatkom a prosiť o milosti na jeho príhovor. Tieto nezvyčajné udalosti spôsobili v Libanone a okolitých štátoch návrat späť k viere a obnovenie úsilia o duchovné hodnoty.

Zdroj: http://www.zivotopisysvatych.sk/sarbel-makhluf/

Spravodlivá Anna bola matkou presvätej Bohorodičky. Dnes sa oslavuje jej zosnutie, ale jej hlavný sviatok je 9. septembra. Anna bola z pokolenia Léviho, z Áronovho rodu, dcéra kňaza Matana. Okrem Anny mal Matan ešte dve dcéry menom Mária a Sovia. Jej manželom bol spravodlivý Joachim, potomok kráľa Dávida, ktorému Boh prisľúbil, že z potomstva jeho potomkov sa narodí Spasiteľ sveta. Manželia žili v galilejskom Nazarete.

Anna ochotne nadobudla poznanie v Pánovom zákone, bola spravodlivá pred Bohom a ozdobená všetkými cnosťami. Navyše s manželom Joachimom sa každý sviatok delili o dve časti svojho majetku – jednu dávali pre potreby chrámu, druhú chudobným.

Až do vysokého veku nemali deti a celý život preto smútili. Museli znášať opovrhnutie a posmech, pretože v tom čase sa považovalo za hanbu byť bezdetný. Nikdy však nereptali a stále sa vrúcne modlili k Bohu a pokorne dôverovali jeho vôli.

Raz počas veľkej slávnosti sa stalo, že dary, ktoré spravodlivý Joachim vzal so sebou do Jeruzalema, aby ich obetoval Bohu, neprijal kňaz Ruben, pretože si myslel, že bezdetný muž nie je hoden prinášať Bohu obety. To starca veľmi zarmútilo a on, považujúc sa za najhriešnejšieho z ľudí sa rozhodol, že sa nevráti domov, ale bude bývať sám na opustenom mieste. Keď sa jeho spravodlivá manželka Anna dozvedela o ponížení, ktorému bol jej manžel vystavený, začala v pôste a modlitbe s bolesťou prosiť Boha, aby jej daroval dieťa. V púštnej samote a v pôste o to isté prosil Boha aj spravodlivý Joachim. A modlitba svätého páru bola vypočutá: anjel im obom oznámil, že sa im narodí dcéra, ktorou Boh požehná celé ľudstvo.

Na príkaz nebeského posla sa spravodliví manželia stretli v Jeruzaleme, kde sa im na základe Božieho prisľúbenia narodila dcéra Mária. Tú potom zasvätili Bohu v Jeruzalemskom chráme. Po uplynutí niekoľkých rokov od jej uvedenia do chrámu zomrel svätý Joachim, mal vtedy 80 rokov. Po ovdovení svätá Anna opustila Nazaret a prišla do Jeruzalema, kde zostala so svojou najsvätejšou dcérou a neprestajne sa modlila v Božom chráme. Žila svoj život v pôstoch a modlitbe a rozdávala almužnu chudobným. Po dvoch rokoch života v Jeruzaleme zavŕšila svoj bohumilý život a spočinula v pokoji v Pánovi vo veku 79 rokov. Bolo to ešte pred zvestovaním presvätej Bohorodičke.

Počas vlády cisára Justiniána bol v 6-tom storočí na jej počesť postavený chrám v Konštantínopole. O storočie neskôr cisár Justinián II. obnovil jej chrám, pretože svätá Anna sa zjavila jeho tehotnej manželke. V tom čase bolo telo svätej Anny ako aj jej závoj prenesené do Konštantínopolu. Časť jej neporušených relikvií sa nachádza na Hore Atos.

Zdroj: Zosnutie svätej Anny, matky presvätej Bohorodičky; Pamiatka svätých žien Olympiády a Eupraxie – 25. júl - Byzantský obrad

Sv. Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 v Dardilly, čo bola pomerne veľká obec asi osem kilometrov severovýchodne od Lyonu vo Francúzsku. Jeho rodičia boli zbožní a dobrí ľudia. Okrem neho mali ešte päť detí a každé z nich dostalo do mena zasvätenie Panne Márii. Od malička boli vychovávaní vo veľkej úcte k Pánu Bohu. Ján od malička prejavoval záujem o veci duchovného charakteru. Od narodenia mal však prudkú povahu. Sám si dával s ňou veľa námahy, aby ju skrotil. Darilo sa mu. Bol poslušný a matka ho dávala za vzor aj ostatným súrodencom. Počas francúzskej revolúcie, ktorá vypukla, keď mal Ján len tri roky, sa ešte viac celá rodina utiekala k Pánu Bohu, potajme chodili na sv. omše a v dome ukrývali kňazov. Keď mu zverili otcovské stádo, vždy nosil so sebou sošku Panny Márie. Zorganizoval aj ostatných malých pastierikov a spoločne vytvárali procesie, modlili sa. On ich napomínal, aby nekliali, aby boli poslušní. Ak boli chudobnejší, podelil sa s nimi o to, čo mal. V zime roku 1795 navštevoval súkromnú školu v dedine. Robil veľké pokroky. V trinástich rokoch prijal prvé sv. prijímanie. Keď mal dvadsať rokov, prijal birmovanie. Hneď po birmovke sa vrátil domov, aby pomáhal na gazdovstve. Túžil však stať sa kňazom. Matka bola nadšená, no otec ho nechcel pustiť. Nebolo peňazí na štúdium, Ján mal už priveľa rokov na také štúdium a otec ho chcel mať radšej doma. Nakoniec mu však dovolil chodiť do malej farskej školy v Écully, ktorú tam otvoril ich farár Charles Balley. Ján mal však veľmi slabú pamäť a veľké medzery vo vedomostiach. Najmä latinčina mu robila veľké problémy. Modlil sa, zapieral, chytala sa ho nechuť. Vykonal si púť k hrobu sv. Františka Regis a to mu dodalo odvahu a trochu sa zlepšil v škole. V roku 1809 však musel narukovať. Zanedlho na vojne ochorel a dva roky býval v malej dedinke v horách, kde učil deti a povzbudzoval ich svojím zbožným životom. Podľa štátu však bol dezertér a musel sa skrývať. Až roku 1811 udelili amnestiu všetkým zbehom z vojska, a tak sa mohol vrátiť domov.