31.10. - Deň spomienky na blaženého hieromučeníka Teodora Romžu
Blažený Teodor sa narodil 14. mája 1911 na Zakarpatí v obci Veľký Byčkiv ako deviate dieťa rodičov Pavla a Márie Semak. Rodina nebola veľmi bohatá, ale žila v kresťanskom duchu a tak viedla aj všetky svoje deti. Malý Teodor veľmi rád počúval životopisy svätých a keď bola reč o mučeníckej smrti, tak často plakal. Ako dieťa bol charakterom veľmi pokojné, ale nie utiahnuté dieťa. Jeho talenty sa prejavili už v detskom veku. Základné vzdelanie dostal vo Velikobyčkivskej štátnej škole. Potom navštevoval gymnázium (1922 - 1930) v Chuste, ktoré ukončil maturitou s vyznamenaním. Teodor ako gymnazista bol odvážny, priateľský, komunikatívny a jeho pohľad bol vždy presvedčivý. S kým sa rozprával, na toho nikdy nezvyšoval hlas, aby nikoho neurazil. Spoliehajúc sa na spravodlivého Teodora sa väčšina mladých ľudí obracala na neho s prosbou, aby ich rozsúdil v ich väčších, či menších nezhodách, zmierujúc ich medzi sebou. Bol veľmi dobrým športovcom. Okrem toho Teodor veľmi rád navštevoval chrám, kde kantoroval a často čítal apoštola. Neberúc ohľad na dohováranie učiteľov, ktorý ho presviedčali, aby sa stal inžinierom, šiel za hlasom Krista, ktorý ho povolával do kňazskej služby. Koncom roka 1930 prichádza Teodor do Ríma na Kolégium Germanicu - Hungaricum a v jeseni 1937 prichádza do Kolégium Russicum. Svoje filozofické a teologické štúdia Teodor ukončil na Gregoriánskej univerzite. 25. decembra 1935 Teodor prijal diakonské svätenie a 25. decembra 1936 o deviatej hodine v Chráme sv. Antona ruským katolíckym vladykom Alexandrom prijal rukopoloženie na kňaza. Dostávajúc licenciát sa roku 1937 otec Teodor vracia domov, kde slávi svoju primičnú svätú liturgiu.
Dušpastierska činnosť otca Teodora sa začína 10. marca 1938, kedy dostal od vladyku poverenie na obsluhovanie veriacich v obciach Nižný Bystrij a Berezov. Jeho účinkovanie nebolo ľahké, keďže sa v oboch farnostiach nachádzalo veľa nezjednotených bratov. Obe tieto farnosti boli nielen duchovne, ale aj materiálne na dne; 11 kilometrovú vzdialenosť medzi nimi zdolával na bicykli. Miestne obyvateľstvo, charakterom dobré, ale poznačené najväčším problémom - t.j. porabjanie ľuďom, s tým najviac Teodor zápasil s veľkou ráznosťou, poprepletanou láskou, čím sa zapáčil ľuďom, ktorí veľmi milovali svojho kňaza. Jeho základnou myšlienkou pri práci medzi nezjednotenými bratmi bolo aby prv, ako sa začne s prinavracaním týchto bratov, je potrebné vychovať východných katolíkov, ktorí im budú ukazovať dobrý príklad.
Otec Teodor bol zato, aby sa čoskoro vrátil do Ríma na dokončenie svojich štúdií, čo bolo jeho veľkým snom. Koncom leta 1939 priniesol v živote otca Teodora nečakaný zvrat. Namiesto toho, že chcel ísť na štúdia do Ríma ho vladyka Alexander Stojka vymenoval za špirituála v kňazskom seminári a zároveň za učiteľa filozofie. V seminári sa otec Teodor snažil urobiť aj zmeny pre lepšiu formáciu bohoslovcov. Keď on slúžil svätú liturgiu, bolo to všetkým na priblíženie ich duše k Bohu. Jeho život v seminári slúžil ako dobrý príklad správneho života Kristovho kňaza. Hoci menovanie do seminára bolo podľa otca Teodora neočakávané, bolo v porovnaní s tým, čo ho zastihlo v septembri 1944 ničím, keď bol ustanovený na biskupský stolec. Biskupská chirotónia sa uskutočnila v Užhorodskom katedrálnom chráme 24. septembra 1944. Biskupské slúženie preosvieteného vladyku Teodora bolo síce krátke, ale každá chvíľa jeho archipastierskej služby bola naplnená láskou ku Kristovi i jeho Cirkvi ako aj starostlivosťou o veriacich a kňazov, aby vydržali žiť život v duchu katolíckej viery. V čom bolo tajomstvo jeho sily? Odpoveď nám dalo jeho biskupské heslo, ktoré si zvolil pri svojej biskupskej vysviacke: "Milujem Ťa, Pane, moja sila; Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj."
Ježiš bol tým, koho si Teodor zamiloval nadovšetko. Bol posilou jeho vôle v boji s bezbožníkmi, tvrdosťou, ktorá dala jeho viere pevný základ, ochranou v ťažkých chvíľach pozemského putovania do večného života.
Dňa 27. októbra 1947 narazilo vojenské nákladné auto do povozu, ktorý viezol biskupa a jeho sprievod. Po náraze útočníci sa snažili dobiť ich železnými tyčami a palicami a len náhly a neočakávaný príchod poštovej dodávky vyrušil atentátnikov, že svoje obete nepozabíjali na mieste. Práve spomínaná dodávka ich odviezla hneď do nemocnice do Užhorodu. Vladyka Teodor Romža bol ťažko ranený, zvlášť veľa poranení bolo na hlave, celé telo bolo posiate modrinami a ranami. O raneného vladyku sa starala zdravotná sestra Teofila, OSBM, ale na chirurgické oddelenie bola prijatá aj nová sestrička menom Odarka, ktorá sliedila, kto vladyku navštevuje, atď. Stav vladyku sa začal zlepšovať a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mal zhoršiť. Ale prišla noc na I. novembra 1947, kedy život vladyku Romžu náhle vyhasol. Podľa dnes už známych historických faktov bol otrávený spomínanou sestrou Odarkou, ktorú tam poslalo NKVD.
Dňa 4. novembra 1947 sa uskutočnil v Užhorode pohreb vladyku Teodora Romžu. Svätý Otec Ján Pavol II. 23. až 27. júna 2001 vyhlásil Teodora Romžu za blahoslavného! Jeho deň spomienky slávime 31.10.